Vicky

    "Nepatrí sa vítať hostí, keď sú na odchode, viem, no nemal ťa kto privítať, keď si vstúpil do tejto krajiny. Až po tom, čo si jej vrátil život, začalo biť i moje srdce. Veľa rokov bolo ukryté na vrchole hory a čakalo, kým mu iné odvážne srdce vráti dych. Ty si sa nebál riskovať vlastný život, a nech to bolo čokoľvek, čo ti dalo silu a odvahu dokázať to, som ti za to nesmierne vďačná. Teraz, keď moja krajina opäť ožila, a ja ti môžem s radosťou vyjadriť túto vďaku, chcem ti povedať, že nie si viac cudzincom v tejto krajine. Ak chceš, môžeš tu zostať. Všetko živé ti bude šepkať pieseň domova, môžeš spoznať každý kút a všetky tajné miesta. Tak ako ti bude otvorené každé miesto v tejto krajine, nájdeš i miesto v mojom srdci. Nech by sme ťa však akokoľvek túžili spútať, vedz, že si slobodný, a slobodné bude i tvoje rozhodnutie."

    V tú chvíľu mi prešli po chrbte slastné zimomriavky. Jej nežný pohľad hrial na každom kúsku môjho tela, až sa mi zdalo, že som navždy stratil krídla. Stáli sme tam bez pohnutia a ja som mal pocit, že som ešte nikdy predtým nebol vo vrúcnejšom objatí. Jej prítomnosť bola ako pieseň, ktorá dokáže uspávať každý zmysel a už len pomyslenie na to, že tu nebude, dusilo dušu neznesiteľným nepokojom. Akože sa môže človek v takomto rozpoložení rozhodnúť slobodne?!

    Márne mi šepkali lúčne kvety, daromný bol spev vtákov, či šumenie blízkeho hája. Tam ponechaný napospas zostal som iba silnej túžbe vzbĺknuť ako fakľa a horieť nekonečným ohňom vášne. Jedným dychom vyspievať ódy na krásu žiadalo sa mi a vykričať všetko čo úžas splodil vo mne v tom čarovnom okamihu stretnutia do celého sveta. Dal by som krídla svojej fantázii, len aby pospriadala všetky nitky neopakovateľnej budúcnosti, ktorú mi sľubovalo toto božské stvorenie. Už - už mi v srdci iskra ide preskočiť, čo spáli všetky mosty s minulosťou a vznieti oheň lásky a zabudnutia.

    Priam čítať vo mne mohla táto deva, vidiac pred sebou stroskotanca, ktorému stačí iba podať ruku a do smrti sa z neho stane verný služobník. Pomaly vykročila ku mne a vystierajúc ku  mne ruky vraví: "Neodchádzaj, prosím. Nechaj svoje šľachetné srdce prirásť k tejto krajine, a ona ti dá všetko čo má. Túžil si predsa spoznať tajomstvo ukryté v skrinke na vrchole hory. Už ti v tom nič nebráni. Áno, je to moja krajina, môj poklad i moje tajomstvo. Ja ťa však pozývam objaviť toto tajomstvo. Poďme, spolu vystúpime na vrchol hory, a otvoríme skrinku. Po tom si predsa tak veľmi túžil!"

    Teplo našich dlaní stavia most poznania a ja neviem, ktoré dlane padli do zajatia tých druhých. V tom zajatí určite každý z nás siahol až na dno svojej duše, a v zrkadlách našich očí bolo vidieť do najtajnejších komnát našich sŕdc. Tie zrkadlá tak čisté boli, že naše oči posmutneli. V tú chvíľu totiž klamať nesmeli, tak iba tíško vraveli:

    Vieš, víla moja - na spoznanie

    treba mať čas i odhodlanie.

    A všetky nitky môjho času

    vinú sa svorne v inú krásu.

    I všetko moje odhodlanie

    sťa kopa starej slamy vzplanie

    a premení sa v pustý prach,

    keď viem, že o maličkú chvíľu

    pristanem tej, čo mi vlieva silu

    spokojný, šťastný na perách.

    Vysoko nad nami zakrúžil orol a vydal zo seba otrasný škrekot. Pomaly a isto sa tento škrekot menil na neznesiteľné pípanie ranného budíka. Otvorím oči a vskutku - budík vyspevuje, vonku sa brieždi, a tak vstávam a utekám do kúpeľne rozlepiť si ľavé oko, lebo ako boli i môj starý otec vraveli: "Ej, synku, dvoma očami sa veruže lepšie na ten svet pozerá!"