Stojím na vrchole hory a hľadím na drevenú skrinku lemovanú zlatým ornamentom. Som hosťom v cudzej krajine, stojím na vrchole cudzej hory a preto váham zodvihnúť kľúč položený na skrinke a otvoriť poklad. Nie je to obyčajný kľúč. Je to kľúč od toho tajomstva, ktoré vo mne vzbudilo silnú túžbu prísť až sem. Viem, že ak otvorím tú malú skrinku, budem môcť spoznať poklad, od ktorého závisí existencia celej krajiny. Nikdy predtým som nebol taký nerozhodný ako práve teraz. Skúšam sa vžiť do úlohy spasiteľa, no hneď nato sa vidím ako votrelec. Pomyslím na rýchlu cestu späť, tu však počujem vzdychanie stromov, lúk a polí. Ako to všetko strašne bolí! Sám stojím tu a bezradný. Koho sa spýtať mám, s kým poradiť, keď iba jemný vánok šepká mi nezrozumiteľnú pieseň. A mňa tu morí súcit, tieseň. Tu skrsol vo mne nápad spásny, čo záchranou môže byť i bez toho, aby som sa cítil ako votrelec. Opatrne som zodvihol skrinku i s kľúčom a pevne som si ju pritisol k hrudi. Zo skrinky sálala ohromná sila a teplo. Rozprestrel som svoje krídla a letel som z vrcholu hory späť. Slnko pomaly končilo svoju púť. Poslednými lúčmi hladilo vlniace sa pole oblakov a kým som zletel k tomuto oblačnému moru, zľahka vhuplo kdesi za fiktívny obzor. V tmavom tichu šera leskol sa už iba vrchol hory. Keď i on stratil svoj lesk a zmizol v tajomnom šere, zhlboka som sa nadýchol a strmhlav som sa pustil cez oblaky na cestu späť do ľadovej krajiny. Poklad som stále držal pevným stiskom na hrudi, bradou som pritláčal kľúčik ku skrinke. Všade dookola bola hustá tma, no skrinka mi osvetľovala cestu nezvyčajným teplým bielym svetlom. Letel som nižšie a nižšie obkľúčený príjemným teplom vyžarujúcim zo skrinky. O chvíľu som sa vymanil zo zajatia oblakov, krajina však bola zahalená tmavým rúchom noci sľubujúcej niečo nevšedné. V tú noc som preletel snáď každý kút krajiny - od hustých lesov cez rieky, vodopád, mestá a dediny, lúky a polia, pasienky až po najtajnejšie zákutia. Všade vládlo akési čudné napätie presýtené tajomným pokojom. Bolo to ako ticho pred búrkou, ktorá zmetie všetko, čo jej príde do cesty. Akú zmenu však čakala túto krajinu?
Po celonočnej púti, vrátil som sa a letel s pokladom na vrchol hory. Od únavy som letel akoby v polospánku, z tej cesty si skutočne pamätám iba veľmi málo. Viem však celkom presne, že keď som sa tesne pred svitaním vracal späť, vyčerpaný zosadol som pri vodopáde a len čo som si ľahol do trávy, zaspal som hlbokým spánkom. Zvláštne bolo, že namiesto chladu som cítil iba príjemný teplý vánok.
Rozkvitnuté trávy a kvety, hukot padajúcej vody, spev vtákov, páliace slnko, bzukot pracovitých včiel a spústu iných zvukov. Sám neviem, či som skutočne otvoril oči, alebo sa mi to iba sníva. Vstanem a uštipnem sa na uchu, aby som sa presvedčil, či som pri zmysloch. Nie, to veru nie je sen. A či azda to všetko predtým bol iba sen? Vyletel som na vrchol vodopádu, odkiaľ bol veľmi dobrý výhľad. Predo mnou stála krajina plná života a radosti, krajina tisícich farieb a tisícich spevov. Za mnou sa vypínala mohutná hora lemovaná statnými stromami, ktoré až sem posielali ďaleký pozdrav v podobe sotva počuteľného šumenia. Do neba sa vypínal zasnežený končiar, ktorý sem-tam vyslal oslňujúci záblesk. Keď som toto všetko videl, bolo mi jasné, že všetko čo sa nedávno odohralo bola skutočnosť. Poklad zostal nedotknutý na vrchole hory, no krajine sa vrátil život. Stáť tu a kochať sa pohľadom na zurčiaci vodopád, rieky plné života, vydržal by som určite veľmi dlho. Čosi mi však šepkalo, že moja návšteva v tejto krajine sa chýli ku koncu. Vzlietol som teda do výšky a letel naspäť z tejto nádhernej krajiny. Cestou som si vychutnal všetku tú nádheru, predtým zakliatu do ľadového nepohnutia. Život a nádej sršali z každého miesta, ktoré som preletel. V riekach sa predbiehali stovky rýb, na poliach voňalo kvitnúce obilie, v mestách vládol čulý ruch. Zastal som až na lúke plnej pestrofarebných kvetov - bola to lúka ktorá ma vítala pri príchode do krajiny.
Posledný raz som sa otočil, aby som sa rozlúčil s krajinou. V tom som uvidel oslňujúci záblesk a veľkú žiaru prichádzajúcu odkialsi z oblohy. Žiara a ku mne blížila veľkou rýchlosťou a oslnila celú lúku. Napriek veľkej energii, ktorú vyžarovala, bolo príjemné hľadieť priamo do jej ohniska, v ktorom sa črtala akási postava. Keď si táto podivuhodná "paráda" mäkko sadla na lúku, žiara akoby prchala a pomaly slabla. Po celom tomto divadle zostala na lúke stáť iba neznáma dievčina zahalená tyrkisovo zlatistými šatami, ktoré až neprirodzene ľahko hladili trávu pod jej nohami. Stáli sme od seba asi dvadsať stôp a ja som div nie otváral ústa od úžasu. To, čo sa tisícky mužov snažia vymodelovať v svojich tajných predstavách a snoch, to najkrajšie a najjemnejšie stvorenie, v ktorom čistota a nevinnosť svorne sa držia za ruky s úprimnosťou, byľ pružná čo vyhnúť vie sa v krutých búrkach, sprievodkyňa do neprázdna čo nepočúva iba uchom a dravá ako rieka zároveň čo život berie, má i dáva. To stálo teraz predo mnou aja som nevládal pohnúť perami.
Komentáre