Vicky

Pobúrený krásou tvojich kriviek, vzdúrený od pálivého pohľadu Tvojich verných hnedých očí, šľahnutý závanom vyprchajúceho večera a očarený vôňou jemného parfému odchádzajúceho za Tvojím rozpoznáhľaným a už asi neskrotiteľným JA rútil som sa v ústreti nástrahám veľkomesta, aby som napokon uložil hlavu plnú horúcich spomienok na provizórny matrac.

    Okamihy krátkych a predsa nekonečných vzplanutí blýskali sa v mojom sne raz na rozpálených plážach tropického karibiku, inokedy na večne zasnežených pláňach ďalekého severu, kde v premrznutých predstavách eskimácke iglu ponúka to najútulnejšie miesto na svete. Zakliaty v rozprávkovom bezstarostne, v ktorom jediný plot čo ti bráni ujsť je žiarivá nekonečná obloha plná jagajúcich sa hviezd, lietal som na krídlach svojich túžob na miesta nedotknuté poznaním. Poháňaný vetrom života preletel som tie najkrajšie mestá, zakrúžil nad úrodnými poliami, vychutnal vlhký morský vzduch, prebrázdil čarovné zálivy i vyskúšal strmhlavý let pri nebezpečných bralách a útesoch. Akýsi vánok s nádychom nepokoja hnal moje krídla stále ďalej a ďalej do krajiny nepoznanej, plnej tých najneočakávenejších prekvapení.

    I priletel so do krajiny kde vietor sťaby razom ustal a ja som sa vskutku nestíhal čudovať vlastným očiam. Krajina zaliata slnečným jasom a ja som sa striasol od zimy a chladu. Namiesto kvitnúcich lúk videl som len lány srieňu na ktorých sa trblietali dopadajúce lúče slnka. Do srieňového závoja boli zahalené i polia s obilím, ktoré už-už chcelo kvitnúť, no akási neznáma sila bránila mu ukázať sa v plnej nádhere a sile.

    Srieň vymaľoval i okná na domoch, takže nebolo možné s istotou povedať, či sa svieti v izbách, alebo je to opäť iba hra slnečných lúčov, ktoré sa odrážali od skla a tu i tam vytvárali oslňujúci záblesk. Preletel som cez zamrznuté rieky, ktoré skrývali svoje tajomstvo pod hrubou vrstvou ľadu. Zmrznutý bol aj vysoký vodopád. Jeho cencúľe pripomínali dávno vyhasnutú sviečku kdesi v starom zámku, ktorej vosk sa pomaly roztekal po svietniku aby napokon stuhnuté cícerky vydali svedectvo o tom, že tu kedysi bol život. Na kosť premrznutý som si musel na chvíľu odpočinúť. Pristál som na vrchole vodopádu, odkadiaľ  som sa rozhliadol po krajine. Jej dych bol chladný a tlkot jej srdca sa dal naozaj iba tušiť. To všetko som cítil napriek prítomnosti Slnka a jeho jasných lúčov, ktoré umocňovali túto nepochopiteľnú skutočnosť, zahaľujúc všetko do žiarivého jasu. A predsa nie všetko. Keď som sa otočil, uvidel som v ďiaľke vysokú mohutnú horu akoby nedbalo ukrytú v hmlovitom opare. Tá hora mi zdiaľky posielala pozvanie na návštevu a v napätosti tušenia sľubovala kľúč od tohto nepochopiteľného tajomstva. A tak som letel ďalej v ústrety novému dobrodružstvu, ktoré mi ponúkala tá obrovská hora.

    Slnko dosahovalo najvyšší bod svojej dennej púte, napriek tomu jediné, čo ma na ceste k hore hrialo, bolo vzrušenie a očakávanie nevšedného zážitku. Z diaľky som pomaly rozoznával husté lesy, ktoré nehybne lemovali úpätia hory. Stromy stály sťaby v pozore, určite stuhnuté od zimy, a studeným dychom, lepšie povedané priam vzdychom vítali nečakanú návštevu. Niektoré dokonca zavŕzgali či tupo zapraskali, ako keď nemý po dlhých chvíľach samoty zabudne, že nevie rozprávať a v návale radosti zo stretnutia s priateľom pokúsi sa vykríknuť. Hlas mu však uviazne kdesi v hrdle a z úst sa mu vyderie iba akýsi nezrozumiteľný pazvuk. Vtedy sa spamätá a jeho tvár zosmutnie. Však dobrý priateľ rozumie veľmi dobre tejto reči. Nenechá svoju ruku bez pohnutia, podá mu pravicu i vrúcne ho objíme. A v tom zlomku objatia sú vyrozprávané všetky príbehy a slová ktoré zostali nachvíľu uväznené v hrdle, lebo ich hrdlá sa zovreli natoľko, že v tej chvíli zostali nemí obaja.

    Takto som tam krúžil nad mojimi nemými priateľmi a v duchu som otváral náruč pre každého z nich. Tu však zďaleka nekončila moja cesta. Ticho som sa rozlúčil s lesmi a stúpal smerom nahor. Blížil som sa k hustým oblakom sfarbeným do sivomodra. Keďže po vetre ba ani vánku, nebolo ani chýru ani slychu, stáli tam oblaky ako nemí strážcovia. Hora postupne strácala svoju lesnatú tvár a čím vyššie som letel, tým viac sa podobala na skalnatý balvan sem - tam prerastený jemným machom. Tu som sa musel rozlúčiť i s poslednými slnečnými lúčmi. Tesne pod oblačnou perinou som uvidel snehové jazyky v roklinách a úžľabinách na úpätí skalného masívu. S pohľadom upreným na akúsi mozaiku, ktorú tieto jazyky vytvárali, vhupol som do nehybných oblakov, ktoré ma privítali vlhkým a veľmi chladným občerstvením. Oblaky boli vlastne ten opar, ktorý som pozoroval z vrchola vodopádu, keď som z ďiaľky videl horu...